Predstav sa mi. Si snáď Maťko? Kubko? Nebodaj…40 ročný zarastený pupkatý tatko!? Blbóóósť veď ty
si predsa podnikateľ a la biznis mačo. Možno si aj Katka kvetinárka. Tak čo? Akú postavu tento krát stvárňuješ? Všetci sme súčasťou tohto „Človeče, nehnevaj sa“. Opakovaným hraním a hádzaním hazardnými kockami sa učíme. Rastieme do výšin k čistote a dokonalosti. Ovládame avatarov – telá so špecifickými atribútmi, ktoré pomyselne levelujeme
a upravujeme na základe našej pozemskej misie a energetického rozpoloženia prítomného okamihu.
V podstate nemáš čo stratiť a zároveň môžeš stratiť všetko. Záleží to len a len od uhla tvojho pohľadu. Tvoj postoj k danej problematike určuje jej prioritu či pravdivosť v Tvojom živote. Samotný človek v existencii dáva životu špecifický životný nádych. Čo je podľa teba zmyslom života ? Podľa mňa je to existencia v SAMOTNOM BYTÍ. Pre ten prirodzený stav sa oplatí žiť a zároveň nebyť. Každý jeden deň si lámeš hlavu nad komplikovanými (nez)myslenými otázkami a motanicami hrubšími ako klbko vlasov, ktoré na konci mesiaca vytiahneš z umývadla. A práve tieto motanice ťa
odvádzajú od jednoduchosti a krásy života. Od tvojho najprirodzenejšieho stavu… od tvojho bytia. Vibrácia lásky, vďačnosti, šťastia či radosti sa rodí v bytí. Neuvedomujeme si to, pretože v stave bytia operujeme počas dňa len na kratučkú chvíľu. Pozitívne a koherentné vibrácie pramenia to priamo z nášho domova.
Nie je možné konštantne vibrovať v láske, pokiaľ Ti, milá duša bude v hlave behať škrečok točiaci sa v koliesku. Aj škrečok potrebuje nejaký ten čas na cik pauzu, obed, alebo šlofíčka. Inak mu hrozí nemilé zacyklenie sa, ktoré by viedlo k značnej dezorientácii v čase, priestore a aj ďaleko za túto horizontálnu dimenziu. Je to komický paradox, pretože človeka človekom robí najmä myslenie. Z akého dôvodu si teda tu? V tomto tele? S touto milou huncútskou mysľou ? Prečo bojuješ za „pravdivé“ ideály, ktoré sú v očiach druhých len strohou „lžou“ či výmyslom ? Formuješ azda skrze boj kvalitu a čistotu tvojho ducha ? Cibríš si snáď bojom svoje mravné hodnoty, postoje a vedomie ? Alebo bojuješ, len aby si sa cítil byť… „nažive“ ? Škrečkovia v našich hlavách radi kategorizujú a rozdeľujú. Biela/Čierna. Muž/Žena. Dobro/Zlo. Vojna/Mier. Láska/Nenávisť. Daj svojmu škrečkovi láskyplne najesť a nechaj ho spinkať. Aspoň na malú chvíľku. Vtedy pocítiš, že ESENCIA je len jedna. V mnohých a rôznych formách.
Miera pochopenia, či percepcie všednej krásy bytia závisí od toho, ako dlho nechávaš cez deň svojho škrečka spať. Čím dlhšie spí, tým sa ty stávaš viac a viac bdelým a uvedomelým. Vnímanie sýtosti farieb reality, ktorú si ty sám/sama tvoríš závisí len a len od úrovne tvojho vedomia. Môžeš si to prirovnať k zvyšovaniu saturácie a kontrastu vo fotografickej šope. Neschopnosť vnímať život v bytí pramení z NEVEDOMOSTI. Nie nečistoty duše. Pretože duch v človeku môže byť čistá spiaca princezná čakajúca na bozk, ktorý jej prinavráti život. A niečo ako priemerné vedomie? To neexistuje! Neexistuje priemer. Neexistuje rovnosť. Alebo snáď áno? Čo si (ne)myslíš ty? Všetko má svoju ÚROVEŇ VEDOMIA.
Závisí to od… množstva jednotlivých druhov farieb veľkonočných vajíčok, ležiacich v tvojom osobnom košíku. Ty si už možno za obdobie svojho vesmírneho putovania nazbieral 11 vajíčok a druhý človek stihol nájsť len 4. Ten so štyrmi vajcááámi bude cítiť krivdu a závisť voči mnoho početnosti tvojich vajec. Výsledku tvojej práce, ktorá ďaleko presahuje jeden pozemský život… Jeho nevedomosť pramení z nedostatku životných skúseností. Nikto naozaj nevie zrátať vajíčka v tvojom košíku, no vidí sýtosť ich farieb, vyžarovanie a pestrosť vesmírnej dúhy, ktorú spolu ako celok vytvárajú. Čo keby si skúsil každý hnevlivý, nenávistný energetický náboj z nevedomosti odfúknuť plameňom lásky, pochopenia a odpustenia? Ťažké, však? ALE, účinné.
Dal by si tým niečo sebe? Dal by si tým niečo svetu? Vybojoval by si si tým nové vajíčko, ktoré by si hrdo uložil
do svojej vesmírnej dúhy? Čo je to tá dúha? Pýtaš sa. Pre mňa je to domov…
