Život ťažký zdal sa. S maskou ohňa hral sa. Od svojho sna malého Samka zranený zelený drak strachu podvedome odohnal. Tak veľmi zdieľať chcel v plnej miere mágiu koexistenčnej láskyplnosti. V jeho srdci plameň lásky a úprimnej viery vášnivo vrel. Ukázať šťastie vo vzlete voľnosti. Orol drakovi pánovi osobnostnej tvrdohlavosti. Čo však stalo sa ? Putom traumy boľavej prestal vidieť šíro šíre končiny. Miesto objatia, odmietnutia tohto aktu, deň za dňom hľadel na draka, ktorý v tme a bolesti utápal sa. V reťaziach a okovách na svojom poklade sedel a dumal. V hlave. Orol ťahal, ťahal a ťahal okovami vznešeného tvora vo viere, že oslobodí sa. Čo sa stalo ? Unavil sa. Dúhové krídla stali sa čierno bielymi. Draku môj milovaný dosť už pomáhal som Ti. Moja pomoc bola vždy odmietnutá. Len sa spätne pozri na naše nažívanie v zaparenej diere. Nahliadnuť mohol si spoza rohu stuchnutej toxickej jaskyne do reality piatej magickej dimenzie. Jaskyne, v ktorej to páchne po chabučkej démonickej mrcine. Nastal môj čas. Neobraciam sa späť. Na miesto utrpenia, kde stratil som svoj milovaný autentický usmievavý hlas ! Letím znovu hore k výšinám slobody. Za mojou mamou, otcom, bratmi a sestrami v explózii astrálnej zbožnosti. Seba samého. Echu. Prekrásnej anjelskej ozvene ! Do ríše bezhraničných snov, nežných víl a étericky sfarbených elementálov. Kráčať po zemi čiernej s nohami orla ťarchou bolo mi. Kuriatko v škrupine vesmírneho vajíčka. Čiernu a bielu do košíka perly božej vkladám. Stiahnuté pery. Rozdielne pútnické smery. Bolesť v srdci. Skrze ostré tŕne, spletité vrkoče plesnivých lián a pod tlakom odrezaných končekov vlasov mojich predkov hnijúcich na krídlach nebeských, temným hvozdom skúšok predral som sa. A teraz ? Pred sebou len obrovský útes a pohľad na rozbúrené striebristé vlny šikmookého oceánu žiariaceho hĺbkou slastného neznáma. Pútnická palica na dve časti zlomená. Slza v oku padá mi pri pomyslení. „Ostáva nezlepená dôverou v jej jasný smer myšlienkami pochybností“. Dúfajúc, že jedného dňa pomôže majestátnej beštii v okovách jaskyne ako barlička svetla a nádeje predrať sa na vlastnú päsť použitím svojho ohňa k okraju smrtiacemu pádu. Sem. Na okraj života a smrti. Svetla a temnoty. V lokácii, kde sa duša dračej bytostí zjednotí. V ľavom oku bliští sa sťa ostrie mocnej archanjelskej kopije magnetický náboj bytostnej radosti ! Radosti stúpajúcej k hviezdnym mocnostiam andromédskej slobodomyseľnosti ! Som sám a vždy budem ! Kľačiac na ľavom kolene skladám poklonu dravčej húževnatosti a odvahe s pohľadom upretým na ľavú ruku. Aktivovaný symbol jazykom svetla zlatým prúdom pohnútkou zámeru ! Silu hada oranžovej farby vzývam horiacim šípom vystreleným skrze tunel. Portál. Bránu. Ku Sofii. Matke mojej. Skladajúcej na hlavu bojovníka korunu elitných znalostí. Hodnosť. Akú ? Volá sa kráľ seba samého ! Nezaujímajú ma mocenské hrátky, sváry a drámy dobývania svetov a haldy rukou držiacich statkov. Tobôž bytosti nevidiac veľkosť vlastnej svätosti. Brány môjho kráľovstva už nikdy nikomu len tak nedovolím prekročiť ! Nežne s ladnosťou pierka labutí pokladám deravú pomliaždenú zbroj veliteľa légii vedľa stromu márnosti karmických blbostí. Odteraz som nahý. Už ma nič neoblečie… Posledná zastávka… Vravím si. Na popol spálil on stopy moru nášho infikovaného rodu strašlivým sparťanským pokrikom. Huuuuuu ahuuuuu skurvene RAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAA ! Z ohavne vyšklbaných pierok pravej podstaty kráľa oblohy zostavil som totemy víťazstva nad každým miestom démonickej prehratej potupy. V každom prípade bicák musím mať neustále napnutý ;D. Vejúci prapor purpurovej macedónskej jednoty. V hĺbke centra jadra. Kôstky. Zakorenený v energetickej mriežke Gaie. V bode zrodu galaktického občana, ktorý nebojí sa neznáma. Bezlimitnej vibrácie lásky. Mysle stvorenia. Vnútornej božskej čistoty. Veni Vidi Vici. Rekapitulácia obradu dagaz. Sowilo. ISA. Krvavého býčieho oka. Bielej mágie. Žiadnej satanskej žebroty. V oblasti jemnohmotných vrstiev pršiplášťov hmýria sa deti hviezdnych plodov konzistentne tvrdej záhradkárskej činnosti. V diaľave monzúnových búrok z domorodej rybárskej lode blyštiacej sa známymi farbami kričí. Ktože kto ? Malý Samko. Smejko. Ten najväčší životný poklad, ktorý nechal orol kľačať na polienku v pustej jaskyni. Paprskom ujebaného úsmevu. Čo také ? „Vyšikaj sa nahý do vody s pohľadom upretým na západ slnka a maj minulosť hlboko v prašivej piči !“ Ty beťár :DD ! Vie čo najviac milujem.. Dávam na Tvoje milované slová. Čúram posledné zvyšky negativity a ťažoby do tohto slaného očistného šikmáčskeho mora. A skáčem. Som mizerný plavec, no vynikajúci letec. Preto celým srdcom verím, že vzdušné víry moznúnovej víchrice nasmerujú bezhlavý strmý orlí pád priamo ku mne domov….
K jeho úsmevu….
Dolu podpísaná
Láska
Píše sa rok 2022. Deň piatok. Mesiac december. Krik. Ultrazvuk samoty z hviezdneho klaksónu. Spomínam si na články, ktoré som s láskou písal v zajatí. Písanie ma privádza k sebe samému. Skrze neho nedokážem zahodiť modrého draka a zaváraninový pohár do hlbín Váhu. Ukrutne skurvene verím v to, že toto nie je koniec. Robím všetko, čo je v mojich silách, aby som nás vytrhol z karmického zajatia bolesti. Od samého začiatku. Svojho sna sa nikdy nevzdám ! No začať ho musím sám. Poháňa ma Tvoj oheň. Už pred rokom som presne vedel na čom mám pracovať.. Ostal som tu pre Teba.. Tak sme sa predtým dohodli. Skôr som nemohol odísť. Bol to liečivý boj, ktorý sa nedá zrovnať so žiadnym minulým životom. Žiadna rana po meči, či guľke sa nerovnala bolesti, ktorú cítim pri pomyslení na tohtoročné udalosti. Stále Ti posielam listy.. Pozdravy.. Energie.. Budem sa toho sna držať. Tuho. Pevne. Tak ako som astrálne držal tvoju ruku a objímal Milku ležiac schúlený v klbku bolesti na preležanom väzenskom matraci. SI tam ! Verím, že tam budeš, aj keď odídem z tohto panelákového pekla. Chcem pre seba samého vybudovať stabilitu. Svojskú stabilitu. Ktorú budeš vedieť pochopiť len Ty. Som v rámci ľudskej perspektívy veľmi mladý. V tomto živote ešte len teraz začínam. No vnútorne som fúzatý starček so špicatým klobúkom. Staršina. Ten, ktorý videl a cítil neopísateľné bytia. Píšem teraz len tak. Zo seba. Bez akejkoľvek štylizácie. Nikdy sa nevzdám ! Videl som a cítil som. Karavan. Nad nami jemné črty súhvezdia Androméda. Okolo nás len ticho. Si v mojej krvi. Si vakcína, alebo oxytocín ? Kiežby si mi povedala o svojich pravých zámeroch. Kiežby som vedel čítať myšlienky a pozrieť si všetky tie rozpísané správy, ktoré si neodoslala. Kiežby si mi povedala, čo naozaj cítiš. Kiežby.. Kiežby sme mohli mať ten rozhovor. Kiežby som mohol ešte raz vidieť tvoje žiarivé modré oči. Čistá nepoškrvnená láska. Raz.. Verím v tom celým svojím srdcom. Stretneme sa znovu pod dúhovým vodopádom. V zlato bielych farbách jednoty. Bezo slova. Srdcia sa opätovne spoja. Viem, že sa už nastálo nevrátim. Vieš kto som ? Andromédskym pútnickým nomádom. Spirit in movement. Tornádo, ktoré je neustále v pohybe. Nesnažím sa byť silný. Nedá sa mi byť slabým. Volím si cestu najvyššieho duchovného rastu. Budeš o mne počuť. Stále mi hlboko chýbaš. Každý jeden deň. Tak ako chýbam sebe samému. V sile prítomného okamihu v svätej celistvosti stretnúť Ťa znovu chcem. Vidieť nás žiariť čistotou a detskou nevinnosťou. To si obaja zaslúžime ! Viem, že sa obaja snažíme spoza mokrých pršiplášťov spojiť naše dlane bez toho, aby sme sa poranili. Verím ! Budem veriť. V nemožné. V zázrak. V sen, ktorý každý deň snívame. Salutujem, klaniam sa a vzdávam hold našej odvahe, sile a neopísateľnej láske ! Viem o tom, ako chcem žiť a čo mi vyhovuje veľa. Ešte v lete som vzlykal, že sa mi už vkuse nechce písať a pracovať. A teraz, keď som od toho oslobodený chýba mi to. Znovu byť napojený na všezdroj svetla a neustále sa s radosťou v srdci pýtať seba samého otázky bytia. Pred ústa nikdy nebral som si servítku ! Všetky rituály, kúzla, tvrdá práca, ktorú som každý jeden deň vkladal do seba samého a budúcnosti hlbokým reflektovaním a ponáraním sa skrze močový mechúr do oceánu môjho ducha sa jedného dňa musia zhmotniť.
