Kapucňa, mikina, „saprím“ tepláky, prípadne najnovšie trendy topánky…Ktorý Kvasimódo dnes žije autenticky, bez pretvárky? Myslím si, že asi všetci poznáte rozprávkovú postavu Kvasimóda. Náš milý hrbáč je citlivý dobrák od srdca. Chrbtica je pokrútená sťa hnilý prút, a preto chodí výrazne zhrbený. Navonok energia ohyzdná, skrýva sa za plášť zamatového zlatista.Zlomyseľnosť a trhavý smútok z neho žiari. Veru nikto ho nikdy nepohladil po tvári. Potenciál, odvaha a sila driemu v ňom. No pancierová maska Spolku má už dávno pradávno predplatený nájom. Spoločnosť mu nájom platí. Bez nej by si veru pustil do tých svojich „saprím“ ultragatí.Maska ? Tá veru tuhá je. Chlad, strach, bolesť a strohé opovrhovanie. Milý môj človek a čo je za tou maskou ? Duša, ktorá chce byť vykúpená láskou.
Malých i veľkých zakuklených motýľov stretávam denne tisíce. Lordóza, kifóza, Tik-Toková demencia, poprípade trvalá instagramová psychóza. A to je len 0.0.00 do… diagnóz, vyrytých spoločnosťou na čelo. Je to ako neviditeľná otrocká nálepka, ktorá bojovnej duši bráni v tom , aby sa mohla naozaj prejaviť. Náš rozprávkový hrdina tieto nálepky rád zbiera a zdobí si nimi svoju drahú masku. Niežeby ich naozaj zbierať chcel. Tak bol naučený. Dobre.
Čo tým chcem naznačiť ? Dnešná mládež je výrazne ovplyvňovaná negativitou a klamstvami. Z pravdy sa stala lož. Lásku nahradila nenávisť a strach.Zo sebavedomia ostal len suchý prach. A vo vrecku ? Veľký nabrúsený nôž. Je to energetické väzenie. Slučka nevedomosti, z ktorej sa stal normál. V nevedomosti prezentujú sa spoločnosti. Do hláv je nevedomosť pretláčaná zo slizolinských cností. Prečo sa teraz úsmev považuje za slabosť ? Prečo je úprimnosť a pravda diskreditovaná a masovo vysmievaná ? Je v poriadku byť niekým iným, no keď je niekto sám sebou, všetky hroty sparťanských kopijí mieria priamo na jeho otvorené srdce ? Preto Kvasimódovia radšej vytvoria štítovú hradbu. Rameno na ramene. Noha na nohe. Huuuu-Ahuuuuu-Rááááá!Bijú sa do pŕs a kričia: „Ja som Sparťan!“ „Ja som niekto!“. No pod maskou s chocholcom je len zohavená tvár a duša plná strachu. Komplexy sa skrývajú za hrdú pózu.
Hrbáčiksa na verejnosti bojí odrecitovať jednoduchú prózu. Prečo je vlastne taký? Môže zato on? Alebo výchova, ktorá ho núti, aby bol šampión?Nebuď ako Hrbáčik. Lebo ako mi raz jeden múdry pánko v jednej malebnej inštitúcii povedal, cit.: „Keď máš malý, nezúfaj. Strč do búdy, pobúchaj!“Súťaží sa v sprostosti. A už to dávno nieje ani o tom, kto má viac sladkostí? V škole sa na tebe vŕšia profesori učebnicovej múdrosti. Vari tvoj názor nezapadá do školských smerníca modernej výuky?Pche ! Podľa kvalifikovaného profesora sa vraj hodíš len na čistenie ulíc. Pred tabuľou či doma zosmiešnený si. Hanba, pochybnosti, úzkosť, sebavedomie ajTvoje sny utekajú ozlomkrky do zabudnutia… ako zdivené zmoknuté psy. Kamoš, uvedom si, že tvoj život nikto neriadi. Preto hrdo stoj pred utláčaním s ľahkým úsmevom na tvári. Pretože keď sa usmievaš, ukazuješ spoločnosti, že na to máš !Lebo dnešná spoločnosť je ako tá búda…Pobúchaj, len pobúchaj…
Ilustračný obrázok – Samo Machala 2021 ©
