Krkavce vznášajú sa nad dierou. Dierou bez-konečnou. Slnečnica na stole, ktorou svetlo priniesol môj duch mŕtva je. Všetko pekné sa raz pominie. Nevládzem s temnotou bojovať. Znova ma zachránili. Prečo ? Vari nedá sa mi umrieť? Vari žiara vo mne má ešte tlieť? Bolí ma to. Vlastná smrť. Vlastný život. Bolí ma vzdať sa toho, čo milujem. I za cenu smrti mojej šiel som tam. V ústrety temnote, bolesti a opakujúcim sa útrapám. A prehral som. Ostrie sekery z útrob pekiel preťalo hrdlo moje. Božská DNA vytryskla sťa jedovatá zmija. Tam na trati. Trati života a smrti vykrvácal som. Sám v strachu a bolesti. Stratený v tornáde kolektívnej neresti. Tento svet je krutejší ako srdce čisté verilo. Zlosyn temný zviedol ma. Pomútil cestu svetla, za ktorú duch môj krvopotne predlho celou svojou bytosťou bojoval. Kto neraz svoju vlastnú smrť prežije, pochopí. Pochopí prečo toľko miluje. A tí, ktorí temnú cestu chodia niet im pomoci. NEPOMÁHAJ ak to nie je v tvojej moci. Pomôž sebe priateľu. Odchádzam. Vlastne som už odišiel. Za lásku nožom do brucha dostávam. Za svetlo šírené prehnitým tunelom temné sily prídu s ďalším smrteľným ortieľom. Vstávam z ríše mŕtvych po stý krát. A poviem Vám.. Stále som neprestal milovať. Nečudo, že mi nerozumieš. Ako by si aj mohol/a.. Ako by si mohol/a, keď samému/samej sebe dávaš každý deň náhubok. A prečo? Pretože sa bojíš umrieť.. Náhubok Ťa chráni pred vlastnou smrťou.. Smrťou skrze, ktorú si schopný/á milovať. Smrťou, skrze ktorú dokážeš odpúšťať. Smrťou, skrze ktorú dokážeš byť človekom. Smrťou, ktorá je jedinou bránou k životu. Smrťou, ktorá očistí všetku Tvoju pozemskú „hodnotu“. Smrť bolí. Smrť je prekrásna. Smrť je tým najkrajším prejavom reality samotnej. Preto ďakujem Ti. Áno presne Tebe. Za čo? Za to, že si mi pomohol/a zomrieť :). Každý deň žiadam o posun na vyššiu úroveň. Zjavne už musím umierať, aby som sa mal kam posúvať. Kvet mŕtvy, s koreňmi temnými nevzkriesim. Je november. No ja mám vôkol seba jún. Dnes sa mi na chodníku prihovorilo malé dievčatko. Mohlo mať asi 7 rokov. V ruke držalo prilbu. Triasol som sa s cigaretou v ruke a privolával na pomoc môjho ducha, ktorý blúdil a snažil sa nájsť si cestu do tohto doráňaného tela. Z časti vidím materiálno. Z časti tu len vidím poletovať iskriace sa protónové neutrína. Z časti plávam v bezodnom kvantovom poli. Úsmev dotrhaného Samuška Uška s hlavičkou hladkou v ruke sa na mňa obrátil v odraze očí toho malého anjela, ktorý tak nevinne s láskou stál pred mojou vlastnou zúboženou projekciou. „Čo to máš v tej prilbe?“ Posol svetla spýtal sa… „To je môj nový monster truck!“ So šibalským plameňom v oku huncútsky odvetil anjelik. Bolo to autíčko „hot wheels“. Presne také, s akým som sa hrával v jej veku. Čo tým chcem vôbec naznačiť? Neviem. Verím, že Tebe to dá presne to, čo Ti to má dať.
Láska je strašne bohatá,
láska tá všetko sľúbi.
No ten, čo ľúbil, sklamal sa
a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých, smutných, letných dní
na staré lístie padá.
Poznala príliš neskoro,
ako ho mala rada.
Tak každoročne v jeseni
svetlá sa stratia z duše.
A človek, koník túlavý od srdca
k srdcu kluše.
Miroslav Žbirka – Jesenná láska.
Jas stvoriteľa, jazyk svetla, magické symboly. Vzdať sa neprichádza do úvahy. Čierňava tohto sveta ako kúdeľ dymu lesného požiaru. Vidieť to v zraku prázdnych schránok bývalých ľudí. Termopyly? Pche! Len dovolenka na Bahamách. Preto odpúšťam Ti. Komu? Sebe. Že som ledabolo rozhadzoval božskú iskru určenú vyšším ideálom. Letím preč. Kam? Na misiu. Hrotom mocnej kopije, bez ktorej bych sa dávno z 3D vytratil, sekám všetky reťaze. Okovy, nitky, povrazy brániace môjmu slobodnému pohybu. Teraz je ten moment. Teraz je ten čas. Nikdy inokedy už nebude „teraz“.
„Teraz“ bolí.
„Teraz“ miluje.
„Teraz“ JE.
Dovidenia
