Ahoj milá duša. V poslednom čase mám pocit, akoby som stretával samé prízraky. Prízraky z minulosti. Vzorce temnoty žijúce hlboko v srdci ľudských schránok. Človek ich každodenne oživuje, hoci si toho ani nemusí byť vedomý. Nemajú formu, nemajú tvar, nemajú identitu. Existenciu im dáva myseľ upierajúca sa na minulosť. Žijú len vtedy, keď ľudské vedomie hlboko spí. Sú prítomné v čase, akonáhle privrieme očné viečka. Pod pojmom prízrak nemyslím entitu, či akúkoľvek formu oddelenú od Teba. Koho tým teda myslím?
Emóciu.
Viem, že aj Ty utekáš pred svojimi prízrakmi. Ničoho sa neboj. Alebo by si sa mal báť ? Ešte pred nedávnom by som predbehol aj Usaina Bolta, ak by mi niekto povedal, že sa mám stretnúť s mojim prízrakom. Nebudem Ti klamať, aj v dvadsiatich jedna rokoch si ešte občas cvrknem do gatí. Pokojne by som si zapálil vlastné vetry, ktoré by ma vystrelili až na tajné základne mesiaca, len aby. Len aby… Zakrývanie poloslepých očí, pred bolesťou, strachom, či vinou bývalo navonok pohodlnejšie. Dialo sa to v prvom rade preto, lebo som sa s priateľom prízrakom menom Strach a milovaným všadeprítomným prízrakom zvaným Bolesť začal stotožňovať, prípadne ich existenciu absolútne popierať.
Emócia však neurčuje to kým naozaj si…
Emócia je tu pre to, aby Ti ukázala kým naozaj si…
Za jednej veľmi temnej noci, sa môj duch vybral na dobrodružstvo do neznámych vôd stvorenia. Ráno sa ku mne vrátil. „Mám pre teba posolstvo,“ šepol mi do uška. V ríši čistého vedomia náhodou stretol Bolesť a Strach. Dal sa s nimi do reči. Všimol si, že vyzerajú strhane a nešťastne.
Spýtal sa ich: „Čo sa deje druhovia moji? Dokážem Vám nejako pomôcť?“
Nato mu smutné prízraky odpovedali: „Ach duchu dobrý, trápi nás to. Bolí nás to. Ťaží nás to.“
„Čo Vás trápi?“ začudoval sa zvedavý duch.
Bolesť a Strach sa duchu pozreli priamo do očí a riekli: „Sme nešťastní, pretože si nás Samo vôbec nevšíma. Uteká pred nami. Skrýva sa pred nami. Hovorí o nás škaredo a nechce nás prijať takých akí sme. Túžime byť videní. Túžime byť akceptovaní. Túžime byť milovaní. Presne tak, ako každá bytosť stvorenia.“
Nastala chvíľka ticha. Chvíľka, počas ktorej si duch hlboko uvedomil. Pokorne sklopil zrak a usmial sa hlbokým úsmevom vďačnosti.
Nato im odvetil: „Ach po celý ten čas sa snažíte o jediné. O Samovu pozornosť. Pripomína mi to jednu scénu z jeho života. Mal päť rokov. Sedel sám na lavičke v areáli škôlky. Všade okolo neho sa hrali usmiati rovesníci. Plakal. Mal pocit, akoby mu nikto nerozumel. Túžil po tom, aby mu detičky rozumeli tak, ako jeho duchovní spoločníci, ktorí ho na každom kroku sprevádzali. V tom čase bola chlapčekova pravá podstata silno potlačovaná výchovou a názormi spoločnosti. Rodičia a okolie odmietali prijať smutného Samka v jeho pravej nepoškvrnenej podstate. Vtedy som ho silno podporoval. Nemal nikoho, kto by mu naozaj načúval. Iba mňa. Ducha stvorenia. Tlak z vonkajšieho sveta však detské šťastie napokon premohol. Na pätnásť rokov zabudol na to, kým je.“
Duch zavrel oči.
Ostal stáť ponorený hlboko v bytí.
Blink!
Lampička nad jeho hlavou začala žiariť.
Retrospektívnym pohľadom na môj život prišiel na to, že mi Bolesť a Strach prišli pomôcť. Pomôcť znovu nájsť seba samého.
V tom istom okamihu sa Strach a Bolesť usmiali. Vľúdne. Tak, ako to dokážu len milujúci starí rodičia. Pomaličky pristúpili k duchu. Objali ho. Tuho. Láskyplne. Nežne.
Duch sa ich potichučky spýtal: „Čo by som mal Samovi odkázať?“
„Zvestuj Samovi v skoré ráno tieto slová – Príď sa s nami porozprávať. Sme tu s Tebou dlhý čas a veľmi nás bolí, že si nás nevšímaš. Čakáme tu v tme. Sami. Cítime, že aj Ty tápaš sám v slepote a nedokážeš si posvietiť na cestu. Vieme, aké to je, keď pred tebou druhí zatvárajú zrak. Rozumieme Ti. Chceli by sme byť Tvojimi kamarátmi. Budeš prosím našim kamarátom Samo?“
Duch súhlasne prikývol a v tom sa všetci traja spoločníci stali jedným.
Ešte v to ráno som sa s nimi stretol. Plakali sme. Každý jeden člen našej novej party plakal. Ja, môj Duch, Strach i Bolesť. Slzami, aké človek vyroní pri opätovnom stretnutí sa so svojim verným psím spoločníkom po dlhom čase odlúčenia. Pri našej prvej schôdzke ma zaviedli práve k lavičke v areáli škôlky. Netušil som, za kým ma vedú. Počas celej cesty mi po tele behali zimomriavky, no myseľ ostávala čistá, bez jediného mihu myšlienky. V srdci začínal horieť plameň svetla. Svetla rodiaceho sa z prázdnoty. V diaľave môj bystrý zrak zočil povedomé obrysy. Približoval som sa. Vzrušenie neustále rástlo. Celá moja bytosť začínala vibrovať sťa kostolné zvony na poludnie. Stál som asi päť metrov od lavičky, keď sa na mňa pozrel. Nevinne. Čisto. S holým úžasom a šťastím. Všetko prestalo existovať. Čas sa zastavil. Nič a nikto viac nebol dôležitejší ako chlapček, ktorý do mňa zabodol tie obrovské uplakané kukadlá. Našiel som svoj zmysel. Našiel som svoje šťastie. Kolená sa mi podlomili. Jedno. Druhé. Tretie? 😛 Až leteli vzduchom. Sekundy? Minúty? Hodiny? Neviem. Zdalo sa mi to ako večnosť i zlomok sekundy zároveň. Pristáli na tvrdej, rozpálenej slnkom ošľahanej asfaltovej zemi. Všetko prebiehalo automaticky. Malý Samko neváhal a ihneď sa rozbehol smerom ku mne. Spoznal ma. A ja som spoznal jeho. Hodil sa mi okolo krku. Veľká čierna diera v našich srdciach sa rázom začala plniť čírym zlatistým svetlom. Dve srdcia sa spojili v jedno. Strach a Bolesť stáli obďaleč a celú scénu sústredene pozorovali.
„Vidíš milý Strach… Ja som Ti hovorila, že raz prijme našu pomoc a objaví šťastie“ huncútsky poznamenala bolesť.
Ani to nestihla dopovedať a za mojim chrbtom sa objavilo Šťastie.
Vtedy, v prítomnosti milovanej Bolesti, Strachu i Šťastia objavil som seba samého. Zmysel života i život samotný.
Pýtaš sa ma akým spôsobom sa porozprávať s pobláznenou kamarátkou Bolesťou, či vrúcnym ujom Strachom? Ja milujem písanie, čiže skrze pero a papier. Ty môžeš mať rád/a niečo iné. Možnosti sú nekonečné. Trebárs sa postav pred zrkadlo a zahraj si divadelnú hru. Staň sa Bolesťou, Strachom, Duchom i Sebou. Uvidíš kam ťa Tvoji priatelia zavedú 😊 No vedz, že Ti vždy chcú pomôcť. Sú tu pre teba, keď tam nikto iný nie je.
Ďakujem Ti milý čitateľ, že si prišiel až sem.
Verím, že si si z tohto príbehu zobral presne to, čo Ti malo byť v tomto okamihu dané 😊
Už teraz si celistvý/á! Už teraz žiariš! Už teraz si dosť! Už teraz SI!
Nezabúdaj sa usmievať!
Z môjho srdca k Tvojmu srdcu vysielam nepodmienenú lásku.
Saretto
